Otázka, či učitelia ezoterických vied, liečitelia a jasnovidci majú právo požadovať za svoje služby takú plácu, akú považujú za primeranú, nedáva spávať nielen skeptikom a zarytým odporcom ezoterizmu,  ale často ani „prívržencom“ duchovného bádania.  Zaiste:  pri troške vynaliezavosti sa dá z výuky ezoterických teórií a praktík vytĺcť celkom slušný obnos.  Tvrdiť však, že medzi ezoterikmi je viac šarlatánov ako inde, alebo hlásať, že na ezoteriku sa dávajú len tí, ktorí sú priveľmi leniví, aby si na živobytie zarábali „civilnou“, „poctivou“ prácou, je tak trochu nehorázne.

A teraz vysvetlím, prečo je nehorázne tvrdiť, že v ezoterickej oblasti sú samí šarlatáni, ktorí chcú dôverčivých ľudí len zdierať.

Ako prvý príklad si uveďme učiteľa na základnej alebo na strednej škole. Učiteľ ráno príde do školy a denne odučí päť až šesť hodín.  Na takú vyučovaciu hodinu sa musí pripravovať, musí byť v dobrej fyzickej i psychickej kondícii, musí zvládať názorové konfrontácie nielen s tridsiatimi žiakmi v triede, ale aj s členmi učiteľského kolektívu a – s rodičmi žiakov. Ťažisko jeho práce sa nachádza vo sfére psychickej a duchovnej. Odovzdá určité množstvo informácií určitej kvality. Psychicky i intelektuálne pôsobí na žiakov. Usmerňuje ich, kontroluje ich prácu, hodnotí ich výkony. Dostáva za to určitý plat. A to, že abstraktnú, duchovnú prácu, ktorú vykonávate, by ste mali robiť zadarmo, si azda okrem slovenskej vlády nemyslí nikto.

Ezoterickým učiteľom vyčítajú, že za svoju prácu berú peniaze aj v prípade, že nie z každého žiaka bude mág. Porovnajme si to s prácou učiteľa na základnej škole: väčšina žiakov bude mať priemerné výsledky, menšia časť veľmi zlé výsledky a ešte menšia časť bude vynikajúca. A predsa je dosť pravdepodobné, že budúci génius nevyjde ani spomedzi priemerných, ani spomedzi vynikajúcich, ale – zo skupiny neposlušných žiakov s alarmujúco zlými výsledkami. Pravidlom to však byť nemusí. Učiteľ svoj plat dostane tak či onak. Podľa všetkého robí, čo je v jeho silách. Ostatné je už na schopnostiach žiaka a desiatkach iných faktorov, ktoré učiteľ sotva môže ovplyvňovať. Učiteľ nie je všemocný a vševedúci. Rovnako je to aj v ezoterike.

 Aj učiteľ ezoterickej disciplíny, ak je poctivý, musí svojich žiakov usmerňovať, kontrolovať, hodnotiť ich výkony. A aj ezoterický učiteľ musí roky študovať. Mal by absolvovať niekoľko kurzov, z vlastného vrecka si platiť cesty do zahraničia, školenia, potrebnú literatúru. Ja som napríklad vyslovene z ezoterických dôvodov podnikal cesty do Maďarska (na určité kurzy a stretnutia s istými ľuďmi), Talianska, Švajčiarska (do budhistického kláštora), Poľska, Turecka (za rádom víriacich dervišov), Egypta (po stopách islamskej mystiky). Skúste odhadnúť, koľko ma to mohlo vyjsť! Nikto ma nesponzoroval, financoval som si to sám, takže do prípravy prípadného ezoterického lektora započítajme aj čas strávený prácou, ktorá mala finančne zabezpečiť študijné cesty. Lebo to veru neboli rekreačné výlety. Boli to cesty riskantné a sledoval sa nimi určitý presný cieľ…

Ďalšiu položku tvoria špecializované knihy. V mojej knižnici sú stovky ezoterických kníh. Keby ich bolo len tristo a každá by z nich stála len tristo korún – aká čiastka by vyšla?

Okrem financií na knihy a cesty však treba brať do úvahy aj čas, ktorý učiteľ ezoterických vied či liečiteľ strávi štúdiom. Ten, čas, ktorý som obetovala na štúdium vecí, ktoré pre niečo považujem za dôležité a blízke mojej povahe, som predsa mohla využiť aj inak. Ale nevyužila som ho preto, lebo ak beriem ponaučenia rôznych magických a mystických tradícií vážne, človek by sa mal zamerať na to, aby vo svojom živote robil to, čo ho baví, čomu rozumie a na čo má určité predpoklady. Ak sa venujem tomu, na čo mám prirodzené nadanie a čo ma baví, tak to automaticky znamená, že by som to mala ďalej odovzdávať bezplatne? Pretože moja práca je môj koníček a ja sa – na rozdiel od poctivo trpiacich občanov – iba zabávam? Teda: mala by som mať „civilné zamestnanie“ a vo voľnom čase zadarmo učiť niekoho magickým praktikám? Tak by to bolo v poriadku? A nezdá sa vám, že v takom prípade by som musela zanedbávať buď svoje civilné zamestnanie – čo znamená, že by som vlastne poberala plný plat za neúplnú prácu –, aby som vložila maximum tvorivosti, vzdelanosti a pružnosti do výuky nejakej ezoterickej techniky. Tak čo? Čo si mám vybrať?

Mohla by som to ešte riešiť ako Ježiš: chodila by som len tak po ulici, v handrách  bosá a  ufúľaná a hlásala by som svoje pravdy. Až potom by ste ma len vyhlásili za príživníčku!

Venovať sa ezoterike čo len v rovine teoretickej, znamená vzdať sa mnohých vecí. V materiálnej sfére som sa mnohého vzdala – poľahky, pretože to, čo mnohí považujú za neodmysliteľný atribút svojej ľudskej dôstojnosti, ja pokladám za neznesiteľné bremeno. Takže z pohľadu mnohých môžem byť žobrák, no ja sa cítim ako človek, ktorý má na pleciach o niekoľko bremien menej než ostatný. Milióny sa na mňa nesypú možno aj preto, lebo čas „márnim“ neproduktívnym štúdiom ezoteriky…

Ten, kto sa výuke ezoterických praktík venuje profesionálne, si plácu, a veru ani nie najmenšiu, jednoznačne zasluhuje. O tom by sa hádam ani nemali viesť debaty!

Takže ako to vidia skeptici, ktorý si myslia, že ich „reálny“ svet je menej podozrivý, viac konkrétny a menej zradný? Otázku pláce za duchovné aktivity vidia takto: ak za výuku duchovných vied, po ktorých je však akútny dopyt, vypýtam peniaze – som okamžite považovaná za šarlatánku a mamonárku. Ak ale nevypýtam žiaden groš, len sa budem pretĺkať o žobrote – budem  príživníčka!

Učiteľ ezoterickej disciplíny je podľa skeptikov ničomníkom najmä preto, lebo obsah jeho disciplíny je priveľmi „subtílny“,„objektívne ťažko dokázateľný“, „efemérny“. Výsledok jeho práce je ťažko predvídateľný a neistý. Nemal by teda pýtať peniaze? Ale učiteľ prvého a druhého stupňa v štátnom či súkromnom školstve plat poberať môže, hoci výsledok jeho práce je takisto ťažko predvídateľný a neistý: nedá sa zaručiť, že spod jeho ruky vykročia do spoločnosti samí kvalitní a vzdelaní a slušní ľudia. (Zmysel, priebeh a vyústenie ľudského života je taktiež záležitosť trápne neistá.)

Takisto lekár. Nikto nepochybuje o tom, že lekár musí mať svoju prácu zaplatenú. Niekoho vylieči, niekomu zachráni život, no voči smrti, keď sa definitívne naplní čas pacienta, ostáva aj tak bezmocný. Ako keby nijaká lekárska veda nejestvovala. A predsa si lekár zaslúži plácu za svoju prácu. Hoci nikdy nie je isté, či sa pri diagnostikovaní nepomýlil a či zvolil tú správnu liečbu.

A taký bankový úradník alebo finančný poradca či burzový maklér? Vie niekto z nás poriadne, čo títo „muži v čiernom“ v tých svojich sklených mrakodrapoch porábajú? Nie sú šarlatánmi skôr oni? Dobre, isteže: ich práca je určite veľmi náročná, no i tak – nie je predsa len trošku nadhodnotená? Veď oni tiež pracujú s efemérnymi, takpovediac duchovnými vecami – ani nie s konkrétnymi peniazmi, ale len so záplavov číselných symbolov, nad ktorými niekedy aj oni strácajú kontrolu! A predsa väčšina z nás si myslí, že toto nie sú až takí podozriví ľudia ako ezoterici, ktorí zarábajú niekoľkonásobne menej ako mravci z finančníckeho sveta.

A čo kňazi?
Kňazi kresťanstva spovedajú, sobášia, krstia, pochovávajú. Celebrujú omše. Prv, než sa stanú kňazmi, učia sa umeniu rečníctva, interpretácii Biblie. Zoznamujú sa s dejinami cirkvi. Osvojujú si latinčinu, gréčtinu a niečo aj z hebrejčiny. Učia sa rituály, modlitby, celý kódex správania sa. Azda sa učia aj kroteniu pudov. To všetko sú bohaté a vyčerpávajúce aktivity. Nikto sa však nepýta na výsledok. Málokto spochybňuje autoritu a význam kňazov.

Nikto nevie naisto, či sa telo Kristovo naozaj premení na chlieb a či krv na víno. A či sa potom hostia v tele veriaceho opäť premení na telo Kristovo a víno na krv Kristovu. Málokomu prekáža, že kňazi sa považujú za naslovovzatých odborníkov na nebo, peklo, raj, na angelológiu i démonológiu, na exorcizmus, pričom nikto nevie s istotou, či sú to veci reálne rukolapné… Peniaze však, ktoré kňazi za cirkevné „čarovanie“ s anjelmi proti démonom dostávajú, sú až príliš rukolapné. Keď o čarovaní hovorí ezoterik – hneď ho označia za šarlatána. Keď exorcizmus alebo vysviacku domu vykonáva kňaz, je to v poriadku – peniaze si zaslúži. Nie je teda meter, ktorým mnohí merajú činnosť bylinkárov, liečiteľov a ezoterických učiteľov zvrhlý?

Alebo budhistickí mnísi.
V Barme je ich okolo 800.000. Deň čo deň sa ráno vyroja zo svojich kláštorov, aby žobrali. Náplňou ich života je meditácia, askéza, nečinnosť – prípadne obchodovanie s cigaretami. Áno, zvodom čierneho trhu ani budhistickí mnísi neodolajú. Odtiaľto z Európy žobravých budhistických mníchov berieme ako prirodzenú súčasť východoázijskej duchovnej kultúry. Kto z nás by ich označil za šarlatánov? Nezaslúži si už potom peniaze väčšmi ezoterický učiteľ alebo liečiteľ ako pasívny barmský mních? Činnosť liečiteľa nie je vždy korunovaná úspechom, no opakujem: lekárom, kňazom, bankárom, učiteľom sa darí vždy, každý deň, rovnako? Sú ezoterickí lektori, liečitelia, jasnovidci, šamani väčší loptoši ako manažéri, finanční poradcovia, poisťovací agenti, nedbajskí lekári, obmedzení učitelia, prešibaní kňazi či európsky láma, ktorého prívrženci zaplnia športové haly?

Gurdžijev kedysi povedal, že od svojich nasledovníkov berie peniaze preto, aby si tí uvedomili, ako pracujú veci v kozme: nič nie je zadarmo, za každým výkonom je určitý výdaj energie. Ani Gurdžijev k svojmu poznaniu, o ktoré sa delil, neprišiel bez námahy. A touto namáhavou cestou musí prejsť aj záujemca o ten alebo onen druh ezoterického poznania. A súčasťou tejto namáhavej cesty je aj pláca. Učiteľ predsa vydáva určitú energiu – a veru nie malú –, opotrebúva sa a my veríme, že to robí preto, lebo svojej práci rozumie a baví ho. Prečo by sme mu za to nezaplatili? Ten, kto robí to, čo ho baví a v čom je majster, je šťastím aj pre okolie.

To, že ezoterickí majstri a liečitelia a iné okultne nadané osoby pýtajú za svoje služby peniaze nie je bezočivosť už ani preto, lebo nikoho nenútia, aby ich služby využili. To, či navštívime alebo nenavštívime kartárku či špiritistu je predsa vec nášho osobného, slobodného, dobrovoľného rozhodnutia! Ak sa rozhodneme ich služby využiť, potom to znamená, že sme rozhodnutí aj platiť a prijímame aj výšku poplatku. Nemá najmenší zmysel sa poburovať nad tým, kto koľko a za čo berie. My sa môžeme slobodne rozhodnúť a okultne nadaní radcovia si zas môžu slobodne určiť svoju taxu. Slobodne spoplatňujú to, o čom si myslia, že to vedia robiť najlepšie. Živiť sa tým, čo ma baví a čo robiť chcem a viem predsa nie je hriech – alebo áno? Keby sme boli na ich mieste, nekonali by sme inak. Hlupákom nie je ten, kto za peniaze ponúka svoje služby, ale ten, kto sa rozhoduje vo svoj neprospech.

Myslím si, že oddeľovanie duchovnej práce od finančnej stránky veci vyplýva zo scestného, od stredoveku sa tradujúceho dualizmu tela a duše. Nazdávame sa totiž, že ten, kto pracuje s duchom, by sa mal vzdať materiálnych potrieb. OK, dá sa to, ale potom dotyčný zanedlho zomrie a my budeme musieť byť vynikajúcimi špiritistami, aby sme s jeho cenným a vzdelaným duchom mohli komunikovať napriek bariéram, ktoré delia náš svet od záhrobia. Bariéry! Bariéry, ktoré nám stavajú obmedzenia hmoty! Zase sme narazili na matériu! Matéria od ducha je neoddeliteľná: matérii formu dáva duch a duch sa v značnej miere rozvíja aj v závislosti od tunajších, pozemských materiálnych podmienok. Nežiadajme od ezoterika, aby sa stal žobrákom! Potom nebude môcť vykonávať svoje remeslo, nebude môcť radiť a pomáhať ľuďom, každý ho bude označovať za trosku, lenivca, príživníka.

Študovať ezoterické vedy a venovať sa im prakticky – v čom sa to odlišuje od ktoréhokoľvek remesla? Nerobme si ilúzie: človek nie je nekonečne záhadný: je len nekonečne obmedzovaný – samým sebou. Väčšina činností v jeho organizme a psyché je traumatizovaná a zmechanizovaná. Aj vďaka tej roztržitosti, ktorej ľudský stroj tak vďačne podlieha. Mnohé z ezoterických praktík vedia tento stroj účinne opravovať. Nie z každého adepta ezoteriky sa však stane zručný remeselník. Dobrého remeselníka však treba vedieť správne finančne ohodnotiť. A ezoterika, toho viac či menej obratného automechanika ľudského ducha – nie?